Na dobré úmysly môžu dôchodcovia doplatiť

Ak by sa podarilo ústavne zakotviť princípy dôchodkového systému na úrovni, ktorá rešpektuje demografický vývoj, povedal by som, že táto vláda vo forme ústavnej väčšiny mala zmysel. Legislatíva súvisiaca s penziami bola totiž v ostatnom čase príliš často a príliš nešťastne menená do tej miery, že na to v konečnom dôsledku doplatia samotní budúci dôchodcovia. Celý systém preto konečne potrebuje stabilitu. A tú môže garantovať, ak budú základné pravidlá ukotvené v najvyššom zákone štátu. Preto kvitujem, že ministerstvo práce prichádza s reformou dôchodkového systému formou ústavného zákona. Smerovať by mali k vyšším penziám budúcich dôchodcov. No je tu jedno veľké ALE...

  • 26.10.2020
  • Blog
  • -
  • 6 min čítania

Nášľapné míny

Už viackrát sa hovorilo o tom, akým nešťastným krokom bol legislatívny presun sporiteľov v druhom dôchodkovom pilieri do garantovaných fondov v  máji roku 2013. Keďže tie dlhodobo zarábajú menej než negarantované, budúci penzisti takto prišli o významnú časť peňazí, ktoré dnes mohli na svojich dôchodkových účtoch mať. A tento fakt už nespochybňuje ani štát či centrálna banka. Aj preto počúvame, že nové pravidlá by mali chyby minulosti napraviť. Paradoxne sa však dostávame do situácie, že na nastavenie dôchodkového systému do budúcnosti vytvárajú riziko, že tieto chyby zopakujeme. Ak by totiž prešli, sporiteľom by boli viac-menej nanútené pasívne riadené indexové fondy. Prečo to vidím ako problém? Pasívne riadené fondy sú dobré, keď sa trhom darí. Sporitelia si pripisujú slušné zhodnotenia. Len čo sa však ekonomika dostáva do problémov, čoho svedkami sme aj v poslednom období, pasívne fondy sú ako zamrznutá šmykľavka. Vymykajú sa pod kontroly. V takomto období odporúčam aktívne riadené fondy. Pretože, ak správcovská spoločnosť predikuje problémy, môže presúvať investície do bezpečnejších vôd. Klientove úspory sa tak v zlých časoch nemusia ani zďaleka znehodnotiť do tej miery, ako sa to stane pri pasívnych fondoch. A pri zotavení trhov môžu rásť rovnako rýchlo ako fondy indexové.

Namiesto reštrikcie pomôže uvoľnenie

Chápem, že nízke poplatky, ktoré pri pasívnych indexových fondoch navrhujú kompetentní, budú medzi sporiteľmi populárne. Pretože orientácia na cenu je u slovenských zákazníkov veľmi častá. Ak však chceme klientom zabezpečiť slušné zhodnotenie pri akceptovateľnej miere rizika, nemôžme od správcov dôchodkových spoločností vyžadovať pasivitu. Vláda by preto mala namiesto potláčania aktívnych fondov pomôcť ich zatraktívneniu. Mala by uvoľniť súčasné investičné obmedzenia a nemala by proti nim bojovať poplatkovou politikou. A najmä nie v situácii, keď je väčšina sporiteľov pasívna, čo potvrdili sami tým, že sa v minulosti nechali zákonom presunúť do menej výkonných garantovaných fondov. Pritom stačilo správcovskej spoločnosti oznámiť, že s takýmto krokom nesúhlasia, no prevažná väčšina to neurobila, a tak sa obrala o vyššie zhodnotenie svojich peňazí. A po novom môžu podobne iracionálne „uviaznuť“ práve v indexových fondoch.

Neopakujme chyby z minulosti

Preto považujem za reálne riziko, že tak ako Ficova vláda lákala na menej výhodné, no zároveň menej rizikové fondy, tá súčasná môže podľahnúť pokušeniu, že bude sporiteľov lákať na nižšie poplatky v indexových fondoch. A tým reálne hrozí, že budú sporiteľom zarábať menej než tie aktívne riadené. DSS budú zákonom nútené ponúkať rovnaké indexové fondy za veľmi nízke poplatky, čo bude pre ne vysoko nerentabilné, a postupne budú zanikať. Smerujeme tak – síce nie priamo – k jednej štátnej dôchodkovej správcovskej spoločnosti. Zanikne teda boj o klienta vo forme snahy ponúknuť mu čo najvyššie zhodnotenie. Preto považujeme snahu štátu unifikovať ponuku DSS za veľmi nešťastnú. Ak sa tento prístup presadí, dostanú sa správcovské spoločnosti do situácie, v akej sa nachádzajú napríklad kaderníctva v Severnej Kórei, kde si zákazník môže vybrať iba zo zoznamu štátom vopred schválených účesov. Nemá tak dôvod hľadať lepšie služby, keďže všade dostane to isté. Po príklady však nemusíme chodiť až tak ďaleko, stačí sa pozrieť na to, ako vyzerala ponuka tovarov a služieb u nás pred rokom 1989. Mali sme na výber z dvoch druhov mlieka (polotučné a plnotučné), jogurty boli tiež dva (biely a „ružový“), s chlebom a rožkami to bolo podobné... Preto každá snaha štátu centralizovane zasahovať do konkurenčného boja súkromných firiem nebude v prospech sporiteľa, ale v konečnom dôsledku mu uškodí. Ak sa vláda bojí, že sa ľudia nedokážu správne rozhodnúť – áno, ukázali to už veľakrát, keď aj po rokoch presviedčania nechávajú svoje peniaze ležať ladom v dlhopisových fondoch –, nie je na mieste obmedzovanie, ale edukácia. Inak dopadneme rovnako alebo ešte horšie, než keď sme ľudí, ktorí aktívne neprotestovali, museli presúvať do garantovaných fondov. Preto im dajme vedomosti a možnosť výberu. V opačnom prípade to bude práve štát, ktorý sa svojimi rozhodnutiami opäť podpíše pod naše nižšie penzie.

Martin Kaňa

ZDROJ: Hospodárske noviny zo dňa 26.10.2020, časť: Názory a analýzy