Naozaj chceme zveriť naše dôchodky do rúk politikom?

V utorok 29.1. sa mala konať parlamentná schôdza, na ktorej mali poslanci hlasovať o zastropovaní veku odchodu do dôchodku. Mnohí možno nad tým iba mávnu rukou a povedia si: „mne je to jedno, však do penzie mám ďaleko“. V skutočnosti však ide o tému, ktorá by mala zaujímať skutočne takmer každého. Žiaľ, vývoj na Slovensku často potvrdzuje, že kým môžeme výšku svojej penzie ovplyvniť, netrápi nás to. A neskôr hundreme, aké sú tie dôchodky nízke. Sami sme však urobili minimum pre to, aby boli vyššie.

Prečo o tom píšem? Stačí sa pozrieť na štatistiky, ktoré jednoznačne ukazujú, v akej kondícii je slovenský dôchodkový systém. Populácia starne a kým dnes na jedného dôchodcu pripadá 2,5 pracujúceho človeka, v roku 2070 to bude podľa odhadu už len 1,5. Ak dôjde k zavedeniu dôchodkového stropu, počet penzistov ešte vzrastie práve na úkor pracujúcich ľudí.

zastropovanie dôchodkového veku

Čakať na zázrak sa neoplatí

Argumenty, že situáciu je potrebné riešiť lepšou podporou rodín a pôrodnosti sú síce pekné, no počúvame ich desaťročia. A aspoň nateraz to nevyzerá, že by sa mal demografický vývoj zásadnejšie zvrátiť. Nejde tu pritom iba o skúsenosti zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Populácia starne de facto v celom ekonomicky vyspelom svete. Je za tým nielen nižšia pôrodnosť a fakt, že mnohodetné rodiny sa stávajú skôr vzácnosťou, ale aj stále dlhšia doba dožitia sa priemerného človeka. Aby sa tieto faktory podarilo vykompenzovať vyššou pôrodnosťou, musela by významne vzrásť, čo nevyzerá reálne. Každá vláda prišla s nejakou formou podpory rodičovstva, ktorá ale bez ohľadu na jej podobu razantné zvýšenie pôrodnosti nepriniesla. Táto téma totiž nie je iba o peniazoch a sociálnych istotách. Stačí sa pozrieť na bohaté krajiny, ktoré sa boria s demografickou krízou. Ďalšou možnosťou je razantné otvorenie sa Slovenska medzinárodnej migrácii, k čomu taktiež nedochádza.

Čo z toho vyplýva? Plánované zavedenie vekového stropu na odchod do dôchodku je ignorovaním reality. Podľa výpočtu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť by tento krok v priebehu 50 rokov dodatočne navýšil verejný dlh Slovenska o takmer 140 miliárd eur. Každý obyvateľ nášho štátu by sa na tejto „sekere“ podieľal vyše 25 000 eurami. Riešení, čo s tým, je viacero. A ani jedno nie je dobré. Buď bude výška priznaných dôchodkov postupne klesať, budú sa zvyšovať dane a odvody, alebo sa do systému nalejú peniaze z iných sektorov, kde budú následne chýbať. Doplatia na to napríklad školy, nemocnice, nebudú financie na cesty...

Nebuďme pasívni

Tak či onak je jasné, že štátu budú chýbať peniaze na dôchodky vyplácané zo Sociálnej poisťovne. Tento problém (ale v menšej miere) by vznikol aj keby k zastropovaniu dôchodkového veku nedošlo. Preto bol pred rokmi zavedený II. pilier, ktorý mal s financovaním penzií pomôcť. Ak si na penziu šetríte aspoň sčasti sami, nie ste až natoľko závislí od demografického vývoja. Nemusí vás až tak zaujímať, koľkí ľudia na vás budú pracovať, kým vy budete v penzii. Tá sa vám bude vyplácať aj z peňazí, ktoré ste si z odvodov sami našetrili.

Mnohí si však tento fakt buď neuvedomujú, alebo ho ignorujú. Každý rok na Slovensku pribúda približne 80-tisíc absolventov škôl, pričom len tretina z nich vstupuje do II. piliera. Stávajú sa tak obeťou nezodpovedného prístupu politikov, ktorí s cieľom finančne pomôcť Sociálnej poisťovni zrušili pravidlo, že v II. pilieri si bude povinne sporiť každý človek, ktorý vstúpi na trh práce. Tým uprednostnili krátkodobé ciele pred dlhodobými a vytvorili si priestor pre často nezodpovedné míňanie peňazí na rôzne nesystémové sociálne balíčky.

Tí ľudia, ktorí do druhého piliera nevstúpia, na túto nezodpovednú hru pristúpili a do budúcnosti si tým ohrozujú aj svoj vlastný dôchodok. Podobne sú na tom tí, ktorí sa nechali štátnym zásahom presunúť do garantovaných dlhopisových fondov. V nich sa aktuálne nachádza približne 75 % sporiteľov v druhom pilieri. Tí, ktorí tento krok neakceptovali, získali v našej správcovskej spoločnosti za ostatných päť rokov výnos vyše 49 %. Tí, ktorí sa presunúť nechali, zarobili ani nie 13 %. V priemere tak doteraz prišli o 1 625 eur. Ak svoje rozhodnutie neprehodnotia, môžu prísť za celú dobu sporenia v priemere o vyše 60 000 eur, čo istotne nie je málo.  A to hovorím s vedomím toho, že akciovým trhom sa nie vždy musí dariť, čo sa prejavilo aj uplynulom roku. V dlhodobom horizonte sa však vždy vrátia k rastu.

Čo z toho vyplýva? Ľudia by si mali položiť otázku, či skutočne veria štátu a politikom natoľko, aby svoje dôchodky vložili plne do ich rúk. Pretože práve o tom je spoliehanie sa na Sociálnu poisťovňu a ignorovanie II. piliera, stropovanie dôchodkového veku či zostávanie v garantovaných dlhopisových fondoch.

Autor: Martin Kaňa generálny riaditeľ DSS Poštovej banky